Notes

Kamienky na moste
Keď beháte v parku nemyslíte na tie zlé veci vo vašom živote ale sústredujete sa na to dobré,správne a hlavne na krásu ktorá vás obklopuje. Bohužiaľ ja mám presne opačné pocity. Keď som v parku alebo niekde v lese necítim radosť alebo lásku ale svoj neúspech, poníženie a nenávisť. Áno, pochopili ste správne, niesom citlivá a sentimentálna duša ale zatrpknutá stredoškoláčka ktorú neustále ponižujú a robia si z nej srandu. To presne som ja. Nikdy som nemala veľa priatelov, vlastne nemám žiadneho. Keď sa to tak vezme som ako kôl v plote. Keď ráno vstanem neteším sa z krásneho rána a nemyslím na to aký ten deň bude nádherný ale na to ako sa schovať a byť neviditeľná. Popravde, každé ráno si pripravujem plán ako sa mám správať aby na mňa niekto nevylial pohár coca-coly. Stredná je pre mňa utrpenie ktoré musím zažívať päť rokov vkuse. Možno je to pre vás nepredstaviteľné ale keď niekto vyzerá ako ja tak si to vie predstaviť. Takže kto som?
Volám sa Vanessa Patonová a som z Banskej Bystrice. Mám 16 rokov, dlhé hnedé vlasy a hnedé oči. Nikdy som nenosila strojček na zuby takže môj úsmev nie je ako vystrihnutý z amerických časopisov o móde. Jediné čo je na mne dobré je moja postava. Síce to nie je 90-60-90 ale nemám od toho ďaleko. V škole niesom expert, mám priemerné známky. Už ako viete rada behám v parku alebo v lese, oslobodzuje to. Asi sa teraz pýtate prečo to všetko robím. Prečo vám chce dievča ako ja niečo povedať . Asi mi nebudete veriť ale stal sa zázrak. Ja Vanessa Patonová prehlasujem, že som zažila zázrak. Nie taký božský ako si mnoho ludí predstavuje pod slovom zázrak, ale pre mňa to zázrak bol.
Kapitola 1
Prvý deň školy
Nebolo to dávno, vlastne pred 2 rokmi som stretla niekoho kto mi zmenil život. Bol to chlapec z najkrajšími očami na svete. Nebol síce až taký pekný, na škole bolo krajších chlapcov dosť , ale mňa si získal jediným pohľadom. Správne, bola to láska na prvý pohľad, teda aspoň pre mňa. Netušila som či o mne vlastne vie. Či vie ako sa volám alebo kde bývam ale aj tak som mala jeho fotku vyvesenú na dnerách skrine do šatníku. Vždy som sa presviečala že chlapca nepotrebujem a preto ho ani nemám ale veľmi som sa mýlila. Bolo to detinské myslieť si že všetko zvládnem bez cudzej pomoci. Raz ráno keď som utekala na autobus do školy stretla som ho. Bol úžasný. Mal blond vlasy a krásne modré oči, hnedú koženú bundu, roztrhané džínsy a adidas botasky. Proste originál. Bohužial sa na mňa ani nepozrel akoby som naozaj bola neviditeľná a to sme stáli vedla seba celý čas cestou do školy. Musela som ho nejak zaujať tak som sa ho spýtala tú najtrápnejšiu vetu akú som len mohla vymyslieť ´ Ty máš bundu? ´ bol to pre mňa ohromný trapas ale verte mi že som sa na viac v žiadnom prípade nezmohla. On sa na mňa pozrel tak trošku aby mi chcel naznačiť že som úplne blbá ale vynašiel sa a odpovedal akoby to bola úplne normálna otázka. ´Áno, mám a ako vidím aj ty máš bundu a veľmi peknú. Ty si z našej školy?´ Bolo trošku divné že sa ma to pýta, keď už rok chodíme do tej istej triedy ale ja som sa to snažila uhrať tak aby som sa ďalej nestrápňovala. Bohužial to sa nedá. ´Áno chodím, vlastne sme v jednej triede od minulého roka.´ ´Ako je to možné že som si ťa nikdy nevšimol?´ Vtedy som nevedela čo mu mám na to odpovedať, neviem asi som mu mala na rovinu povedať že som nula ale pravdaže zo mňa vypadlo to najtrápnejšie čo mohlo ´No asi preto že sedím v zadnej lavici a z nikým z triedy sa nezozprávam.´ Bože pomôž mi, prečo sa to musí stávať práve mňe? Prečo práve ja musím mať také nešťastie a vždy povedať dáku blbosť. Už som si myslela že sa na mňa ani nepozrie ale asi tá večerná modlitba zabrala a on pokračoval v rozhovore. ´No tak fajn,odteraz sa už budeš mať s kým v triede rozprávať.´ Ani si neviete predstaviť aká som vtedy bola šťastná. On mi sám navrhol že sa budeme rozprávať a to odomňa ani nechcel odpísať domáce úlohy. Aspoň že teraz som to nezbabrala a povedala som niečo k veci. ´To budem veľmi rada.´ Nanešťastie bol čas vystupovať. Ja som sa s ním chcela rozprávať ďalej ale ako každý odlúbený človek z našej školy aj jeho už čakali na zástavke priatelia aby šli spolu. Vtedy sa náš rozhovor skončil a ja som si sama vykračovala cestou do toho pekla. Oh pardon do školy. V triede to bolo rovnaké ako vždy. Sú tam 4 skupiny ľudí. Bifloši ktorý sa učia aj cez výkendy a nikdy nechodia von, barbieny ktoré sa starajú len o svoj vzhľad ale sú také hlúpe že nerozoznajú časopis od knihy, športovci ktorý sa bavia len o športe, chodia z najkrajšími babami na škole a nakoniec posledná skupina ja. Viem som samostatná bojová jednotka nepotrebujem skupinu aj keď by som rada v nejakej bola. Dúfala som že keď na mňa niekto z triedy prehovorý tak sa to zlepší ale nestalo sa tak. Škola pokračovala ako každý deň. Učitelia prichádzali a odchádzali, žiaci ich celé vyučovanie ignorovali. Po škole, keď som nastupovala do autobusu stretla som sa zo svojou dávnou kamarátkou z dectva. Bývali sme na jednej ulici ale keď sa odsťahovla bolo mi za ňou tak smutno že som si žiadnych iných kamarátov ani nehľadala. Naposledy som ju videla pred tým ako som nastúpila na strednú školu. Boli sme najlepšie kamarátky nadosmrti. Ale keď odyšla zavrela som sa do seba. Teraz som ju uvidela v mojom autobuse, nemohla som tomu uberiť. Bola som strašne šťastná ale nevedela som či sa jej mám prihovoriť. Chcela som ju osloviť a povedať jej ako veľmi mi chíbala a ako som rada že je späť ale potom som ju videla z chlapcom ako sa spolu rozprávajú. Bol to David, ten David ktorý sa mi tak páči a ktorý sa mi konečne prihovoril a z ktorého som celá paf. Najprv som si myslela že sú len kamaráti ale potom som videla ako sa naňho pozerá a ja ju poznám lepšie ako iný. Rozpoznám keď sa jej páči chlapec a toto bol presne ten moment. Nevedela som čo mám robiť len tak som tam stála až kým autobus nezastal a ja som skoro spadla na chlapca stojaceho predomnou. On ma síce zachitil a asi sa snažil mi aj dačo povedať ale ja som nemohla odtrhnúť oči od tej zradkine a Davida. Prečo ju nazývam zradkiňa? To nie je až taká ťažká odpoveď. Predtým ako odyšla sme ho stretli v parku a ona sa mu prihovorila ale mne nedala ani šancu niečo povedať bola proste taká, keď raz začala rozprávať nezastavil ju ani hurikán. Keď tak nad tým rozmýšlam možno aj ten by prehovorila aby ju neničil ale naspäť k vysvetlovaniu. Ona sa s ním rozprávala a ja som len mlčky prizerala ako ho balí. Páčil sa mi už od základnej školy a ona to vedela veľmi dobre to vedela. Bola prvá ktorej som to povedala. A ona ma takto nehanebne zradila bola to podlá vec a ja som nenazbierala tolko síl aby som jej na to niečo povedala a nie len v tom parku ale aj v autobuse len som tak vysela z náruče neznámeho chlapca a uprene som sa na nich pozerala. Akonáhle som sa prebrala z rozímania, počula som ako mi niekto hovorí : ´Si v poriadku, nestalo sa ti nič?´ bol to chlapec ktorý ma chytil keď som skoro spadla na zem. Volá sa Michael. Je Davidov spolužiak a nesmiem zabudnúť, aj veľmi dobrý kamarát. Tak mi napadlo, keď moja najpelšia kamarátka môže chodiť z Davidom prečo by som ja nemohla chodiť z najlepším kamarátom Davida. Bol to úžasný plán. Aspoň som si to vtedy myslela. ´Áno, myslím že som v poriadku. Asi som sa len udrela.´ ´Dobre ale odprevadím ťa domov, nieže poceste ospadneš.´ povedal a usmial sa. Nebol to taký úsmev aký ľudia požívajú keď odomňa odpisujú úlohy aj keď ani nevedia ako sa vlastne volám. Bol to úsmev ktorý vám povie že ten človek má o vás naozaj záujem a robí si starosti ak nieste v poriadku. Síce som v tej rýchlosti nevedela čo mám povedať ale musela som sa vynájsť a ospovedala som tak ako to len šlo. ´Bude mi cťou´ samozrejme to bola ako vždy blbosť ale bola som otrasená a čo čakáte od takého človeka. Vystúpili sme aj s Michaelom z autobusu a vtedy sa ozvalo hlasné pískanie. Bol to david aj z mojou kamoškou Sárou. Chceli aby šiel Michael s nimi ale on im z dialky zakryčal : ´Choďte ja vás dobehnem.´ Nevedela som že to myslí vážne. Naozaj ma chce odprevadiť domov? To je úžasné. Chvíľu sme boli ticho ale potom som ten nápor nezvládla a musela som niečo povedať. ´A ty si športovec?´ ´Áno som ale nie ako tý ostaný. Mňa nezaujímajú párty a barbieny. Ja som skôr na dôležitejšie veci. ´A už si chosil z nejakou barbienou?´ No ak ti mám pravdu povedať tak áno ale nebolo to ono. Vieš nechal som ju a ona ma zato teraz nenávidí. Možno ti to príde čudné ale už dlhší čas spolu chodíme autobusom a všímam si ťa. Veľmi sa mi páčiš.´ Trošku mi to bolo čudné pretože nikto zo športovcov by o mňa neoprel ani bicykel, oba ak by chel aby som mu spravila projekt alebo dala urobila úlohy. ´Ja sa ti páčim? to myslíš naozaj alebo si zo mňa robíš srandu aby si potom mohol kamarátom rozprávať aká som blbá, že som ti naletela?´ ´Nie myslím to naozaj vážne, smrteľne vážne. Páčiš sa mi už od prvej triedy ale nevedel som ako ti to mám povedať. Viem že sa z nikým z tridy nerozprávaš a preto som sa bál čo si o mne pomyslíš.´ ´To je od teba vážne milé. Ale ja sa z nikým nerozprávam preto, lebo nemám tému o ktorej by som sa z ostatnými rozprávala. Nepoznám ich a očividne ani oni nechcú poznať mňa. Kebyže áno tak sa už s nimi bavím. A nechcem sa chváliť ale som dobrý spoločník.´ zasmiala som sa ja a ku podivu aj on. ´Už sme tu´ povedal a zastavil ma v chôdzi ´asi to bude rýchle ale musím sa opýtať. Môžem ti dať pusu?´ V tej chvíli som nevedela čo mám povedať. Asi som nečakala práve túto otázku a preto som odpovedala : ´Ešte nie´ zahambene som sa pozrela do zeme a cítila som sa veľmi trápne. ´Tak mi aspoň sľúb že sa zajtra uvidíme. Povecme o siedmej. Prídem po teba.´ ´A kam pôjdeme?´ spýtala som sa z malou dušičkou. ´No predca na večeru. Tak na to nezabudni.´